24. 04. 2017
   
Písmo

Nárečie

Nárečie *

Charakteristika nárečia obce


Nárečie obce Pavlovce nad Uhom môžeme podrobne charakterizovať nasledujúcimi znakmi:
Inventár samohlások tohto nárečia (v rámci fonologického, čiže hláskoslovného systému) tvorí len 5 krátkych samohlások – a, o, e, u, i. Za spisovné ä je e (peta, meso)? za spisovné ia je po perniciach ja (pjatok, robja) a po ostatných spoluhláskach a (noša, ňepraceľ)? za spisovné ie je i (bili, dzi?ka) a za spisovné uo (ô) je u (kuň, stul). V nárečí je vyššia frekvencia výskytu hlásky o, pretože za praslovanské ? tu máme o (pjatok, parobok, moch)? podobne aj za praslovanské ě je v nárečí o (copi); vkladná hláska tiež predstavuje o (vitor, sorvatka – oproti celozemplínskemu viter, servatka). V dialekte sa nevyskytuje slabičné r, l – namiesto nich sú tu slabiky er, ar, el, ol, lu, ri, li (šmerc, tvardi, polni, sliza, chribet).
Spoluhláskový systém nárečia sa podobá systémom ostatných východoslovenských nárečí. Charakterizujú ho štyri mäkkostné páry n – ň, l – ľ, s – š, z – ž. Za spisovné ď, ť je dôsledne asibilované dz, c (dzeci, cicho, robic, idzece). Spodobovanie v ? f prebieha len na začiatku slov (fčera), vo vnútri slova a na jeho konci sa nachádza ? (hňe?, dzi?če). Rovnako i predložka a predpona v sa v nárečí zmenila na slabičné ? (? vodze, ? žime, ?žal). Predložka k má vokalizovanú podobu gu (gu mňe, gu tebe, gu staromu). Zdvojené spoluhlásky sa v nárečí nevyskytujú (meki, oca, odich). V dialekte sa nachádzajú skupiny šč, ždž (išče, hviždžic). Za sľ, zľ a šl, žl sú skupiny šľ, žľ (šľi?ka, žľe, išľi, žľeb). Spoluhlásková skupina str má obvykle na začiatku slov podobu štr (štrecha). Časté je zoskupenie jsc a jc (pejc, kojsc) – hláska j sa vkladá medzi samohlásku a skupinu sc/c. Na konci slov však zvyčajne dochádza k zjednodušeniu spoluhláskovej skupiny sc na s (pujs, šejs, pejsm hars), na konci slov dochádza podobne aj k zjednodušeniu skupiny šč na š (diš). Za spisovné zv sa tu vyskytuje dzv (dzvon).
Zemplínske nárečia (teda i nárečie Pavloviec) sa od ostatných východoslovenských dialektov najvýraznejšie odlišuje svojou mennou flexiou (skloňovaním podstatných mien, prídavných mien a zámen).
Pri podstatných menách mužského rodu sú zaujímavé tvary genitívu jednotného čísla s koncovkou –i (od gazdi), v lokáli jednotného čísla má vysokú frekvenciu koncovka –u (na koňu, na kraju). Charakteristické sú tvary vokatívu (kovaľu aj ženo). Zvláštnosťou sa javí prípona –oj v datíve a lokáli jednotného čísla životných mužských podstatných mien (chlapcoj, sinoj) – tá preniká aj do skloňovania neživotných mužských podstatných mien (gu kosceloj), ženských podstaných mien (rukoj, nohoj) a podstatných mien stredného rodu (dzie?čecoj). V množnom čísle mužských podstatných mien sú prípony –i, –e, –ove (chlopi, rodziče, sinove). V množnom čísle ostatných tvarov sa uplatňuje rodová unifikácia (koncovky všetkých podstatných mien v množnom čísle sú totožné), v genitíve, akuzatíve a lokáli množného čísla je koncovka –o? (sino?, ženo?, mesto?). V datíve množného čísla sa nachádza spoločná koncovka –om (sinom, ženom, mestom) a v inštrumentáli koncovka –ami (sinami, ženami, mestami).
Pri prídavných menách sa v jednotnom čísle vyskytujú tvary dobri, dobre, dobroho, dobromu, o dobrim, z dobrim, dobra, dobrej, z dobru (podobne i cudzi, cudze, cudzoho, cudzomu, rovnako tiež bratovoho, bratovomu). V množnom čísle sa v nominatíve pre všetky rody používa jedna koncovka –e (dobre sinove, ženi, dzeci), ale aj –ovo (bratovo, sinovo).
Niektoré zámená sa skloňujú podobne ako prídavné mená (napr. v jednotnom čísle tot, tota, toho, tomu, o tim, s tim, v množnom čísle ti, toti). Privlastňovacie zámená majú tvary muj, mojo, mojoho, mojomu, o mojim, z mojim. Osobné zámená sa vyskytujú v tvaroch vun, ňoho, jim, jich a pod. Zvratné zámeno sa má podobu še, zámená kto, ktorý, všetci majú tvary chto, chtori, šicke.
Číslovky sa vyskytujú v tvaroch dvomi, trjomi, štirmi, pejcmi (ďalšie tvary sú napr. pejcoch, pejcom, pejcoma).
Slovesná flexia zemplínskych nárečí (do ktorých patrí aj pavlovské nárečie) je v zásade východoslovenská – má len drobné osobitosti.
V prítomnom čase je od slovesa byť v 1. osobe jednotného čísla tvar mi a zápor ňit mi, v 1. osobe množného čísla sa vyskytuje tvar me. V 1. osobe jednotného čísla ostatných slovies sa nachádza koncovka –u (budu, ňesu), ale aj –m (robim). V 3. osobe množného čísla sú prípony –ja, –a, –u (robja, koša, ňesu). V minulom čase má sloveso byť tvary bul, bula, buľi. Ostatné slovesá sa tiež končia na koncovky –l, –la, –ľi (robil, robila, robiľi), no v mužskom rode môžu byť aj bez koncovky (ňis). V 1. osobe jednotného čísla sa vyskytuje zložený tvar robil mi a v 1. osobe množného čísla tvar robiľi me. Neurčitok má koncovku –c (robic, kričec, cerpec), sloveso byť má neurčitok v tvare buc.
Lexika zemplínskeho nárečia11 (aj lexika nárečia obce Pavlovce) sa vyznačuje bohatými jazykovými kontaktmi s ukrajinčinou, poľštinou, maďarčinou a nemčinou. Slovensko-ukrajinské lexikálne vplyvy boli najmä v minulosti spôsobené pomerne intenzívnym stykom slovenského obyvateľstva s ukrajinským etnikom v oblasti Zakarpatskej Ukrajiny (ukrajinský charakter majú napr. slová kaľuha = mláka, hudak = muzikant, žarko = horúco, jaruha = močiar). Poľské lexikálne prvky, resp. zhodné slovensko-poľské lexikálne paralelizmy sú v zemplínskom nárečí rozšírené menej než v iných východoslovenských nárečiach (napr. v šarišskom a spišskom) – pravdepodobne to bolo spôsobené zriedkavejším kontaktom s poľským obyvateľstvom. Polonizmy sa do zemplínskeho nárečia dostávali nepriamo – prostredníctvom iných nárečí (možno tu nájsť slová ako varga = pera, gamba = ústa, zlahodzic še = znášať sa, bačnojs = opatrnosť, chorovac = byť chorý a pod.). Pomerne veľa je hungarizmov – tie do nárečia prenikli v dôsledku bezprostredného susedstva regiónu Zemplína (najmä jeho južnejších častí) s oblasťami, ktoré obývalo maďarské etnikum (ide napr. o slová bantovac = znepokojovať, bečeľovac še = uctiť sa, bizo?ňe = určite, segiň = nebožiak, úbožiak). Lexikálne prvky nemeckého pôvodu12 sa do nárečia dostali hlavne v čase nemeckej kolonizácie, resp. pri kontaktoch remeselníkov s nemecky hovoriacim etnikom počas vandroviek najmä v 19. storočí (sú to napr. slová ancuk = oblek, firhank = záclona, vaservaha = vodováha, varštak = dielňa, cimerman = murár).13 Pre stredozemplínske nárečia sú zase špecifické tvary kumoter (oproti celozemplínskemu kmoter), kosmejdi (oproti celozemplínskemu kosmački a užskému kocmejdi), chaukac (oproti celozemplínskemu živac/ži?kac).14
Nárečia predstavujú neoceniteľný zdroj poznatkov nielen o vývine slovenského jazyka, ale poskytujú informácie aj o vývoji slovenského národa, hovoria o živote slovenského ľudu a tvoria prameň slovenskej kultúry. Hoci sa nepotvrdili pesimistické názory o zániku slovenských dialektov (nárečia si na vidieku viac-menej udržali i naďalej svoje postavenie dôležitého komunikačného prostriedku v súkromnej sfére), nemožno poľaviť v úsilí o ich zmapovanie, presnú charakteristiku a analýzu – už aj preto, aby sme budúcim generáciám mohli zanechať jasný obraz o našej minulosti.

Ukážky nárečových textov

Muľarska robota

Teraz vam povim, jak še postupuje pri robeňu chiži. Mame funduš, na chtori vimerame fundamenti. Toti vikopeme a potim začňeme budovac fundamenti, buc s kameňa, aľebo z betonu, chtori zrobime z riňu. Do betonu mišame aj kameňe. Kec skončime fundamenti, pozavažame cokeľ, budz z hľinu, abo z rinčom, podľa toho, jak to nam vichadza. Na toto nacahňeme smolovi papir. Kedz nam vichadza, ta zo smolu a kedz ňe, tag aj z vako?ku. Potim še začina murovac zakladni murivo. Potim še muruju križňaki, do ňich dame firštoki, buc z dreva, aľebo zo žeľeza. Kedz uš toto še skonči, zakladaju še oblaki. Po oblako? davame hredi. Zamurujeme hredi a na to še dava štrecha, na chtoru še dava kricina. Daľej še vimuruje komin. Toto je hruba sta?ba. Teras našľeduju roboti dnuka. Pribijaju še štukatorovo deski. Na to še pribije kricina abo triscica a nabijame ju nahusto po tim štukatoroj a začňeme vakovac.
Jak je toto hotovo, davaju še poštrehoľce. Spodok še pozavaža suxim rinčom aľebo zo škvaru a potim še kladu poštrehoľce (diľe). Viro?na še a vecka še da maľba. Dakedy za starich časo? še muri cahaľi z valkou a ňemurovalo še z vako?ku, aľe z blatom. Blato še robilo tak, že še dala do hľini voda aj pľeva a chodzil gazda po tim blace a ho premišoval. Bula to češka robota, a hla?ňe ?tedi, kec še biľi valki. Aj fundamenti še robiľi z blata a u žemi še ľem zasipaľi z hlinu. Aľe še fundamenti ňekopaľi a na žem še daľi ľem talpi.
A teras dobre postupuju, ta mame na murovaňe cehli, kvadre, porobetoni. Vako?ku sebe zrobime z vapna a s pisku a toto šicko premišame z motiku abo s kovarom. Hantlager nam priňeše vako?ku a cehli a muruje še o-stošejs. Teras je ľekčejša robota jak pretim. Da?no še aj fundamenti robiľi z blata a žemi, ľem še zasipaľi z hľinu a murovaľi še s kameňa a blata. Teras je dostatok cejmentu a kameňa, rinča, ta še betonuje. Beton zrobime, že dame štiri abo pejc furiki rinča a jeden miščok cejmentu. Toto premišame nasucho a vec namokro a zaš premišame a potim betonujeme co nam treba. Buc betonujeme fundamenti, abo pokladi nad oblaki, abo dzvere, abo deku na pi?ňici, abo jardu. Uš sebe každi robi z betonu aj ohradi.

Cimerňanski remeslo

Za he?tich časo? me peňeži ňemaľi, ta me žiľi tak, jag me znaľi a mohľi. Každomu na tim bilim švece bulo bars češko. Človek už od maľučka mušel na sebe robic, bo dze bulo veľo dzeci, ta ocec i z maceru ňestarčiľi. Teras za toti chiže, co me stavaľi dakedi, še dňeš aj haňbime, aľe mi tomu vinovati ňebuľi.
Bohati gazdove še z nas chudobňejšich aj šmijaľi a na nas aj bokom patreľi. Človek bul dakedy radošľivi, kec sebe much postavic daco nad hlavu. Ňerobiľi me taki paradni štrechi. Chiža, jag dolo? aj hore bula zos jednoho materijalu. Muri še ňerobiľi aňi z valkou, aňi s cehlou, aľe z dreva a to še obilo palankami. Kedz cala chiža bula s palankami obita, še palanki zamasciľi z blatom. No, me gu tomu robiľi aj štrechi. Rohi še ľem tak nažvitko pozbijaľi, pribiľi še lati a chiža še zakrila. Chto mal vecej peňeži, ta aj zakril s čeripom a tot chudobni zo slamu abo zo šindľom.
Z dreva še robil aj komin. To uš ľem podľa toho chudoba bula. Teras, kedz uš ľudze še maju dobre, maju dojs peňeži, ta boja še puščac do budovaňa a ucekaju ľem do bito?ko?. Za he?tich časo? me peňeži ňemaľi, ta me žiľi a bivaľi tak, jag me znaľi a mohľi. Jag mi hutorel, že ňebulo peňeži a vedľa toho me aj stavaľi chižu. Aľe co me maľi robic, šak mi tomu vinovati ňebuľi. Chiže me stavaľi z valkou a verchi buľi ľem taki šeľijaki, šľepi.

 

* spracované podľa príspevku Mgr. Petra Karpinského v publikácii PAVLOVCE NAD UHOM ( 1327 - 2006 ) PRECHÁDZKA HISTÓRIOU A SÚČASNOSŤOU

 

foto_pic
video_small
pavlovcan



zber
zive-slovensko-logo 

Náhodný obrázok

Správy z východu